O našom patrónovi

Arnold Ipolyi

(1823 – 1886)

Arnold Ipolyi, priekopnícka osobnosť maďarského kultúrnohistorického bádania 19. storočia, ktorý napísal prvé syntetické dielo o maďarskej mytológii, sa narodil v októbri 1823 ako najstaršie dieťa Ferenca Stummera, hlavného slúžneho, a jeho manželky Arzénie Szmrecsányiovej. Rodina žijúca v hornouhorskej Hontianskej stolici, pôvodom nemecká – ktorej jeden z predkov, György Stummer, získal v roku 1741 od Márie Terézie šľachtictvo za vyniknutie v bojovej statočnosti – bola úzkymi príbuzenskými vzťahmi spojená s poprednými stoličnými džentry rodinami a jej členovia zastávali významné stoličné úrady. Nadané a telesne dobre vyvinuté dieťa rodičia zamýšľali na vojenskú dráhu, av ale už v dvanástich rokoch sa u neho prejavil vážny historický záujem a pod vplyvom svojich učiteľov cítil silnú náklonnosť ku kňazskej dráhe. Rodičia jeho voľbu neodmietli. Najprv v bratislavskom Emericane, potom na trnavskom lýceu absolvoval filozofický kurz, podľa dnešných predstáv strednú školu. Spomedzi jeho učiteľov mali na duševný vývoj mladíka veľký vplyv učitelia maďarského jazyka a literatúry, ako aj dejepisu.

Ako výborní študenti zvyčajne, aj on sa dostal do Viedne, do Pázmanea. Atmosféra viedenskej univerzity, bohaté knižnice, múzeá a obrazárne poskytovali mladému kňazskému adeptovi vynikajúce možnosti na rozšírenie jeho vzdelania.

Ipolyi strávil na zámku grófov Pálffyovcov len niekoľko mesiacov, pretože bol vymenovaný za farára do Zohoru, ktorý leží neďaleko Stomfy – právo vymenovania prislúchalo grófskej rodine. Po tom, čo jeho otec náhle zomrel, Ipolyi bol nútený postarať sa o početnú rodinu. Jeho dvaja bratia, Gyula a György, ako bývalí honvédi z boja za slobodu, nemohli nikde získať prácu, dve sestry ešte potrebovali výchovu, a jeho brat Lajos, ktorý bol počas revolúcie a boja za slobodu v roku 1848 vládnym komisárom Békéšskej oblasti, ušiel do Turecka.

Počas rokov strávených v zohorskej farnosti začal Ipolyi svoju vedeckú činnosť. Blízkosť Bratislavy a Viedne mu umožňovala pravidelne navštevovať tamojšie knižnice.

Jeho záujem o staroveké náboženstvo maďarského ľudu – ako sám napísal na prvých stranách svojej Maďarskej mytológie – sa začal už počas študentských rokov a ešte sa prehĺbil, keď v roku 1846 Spoločnosť Kisfaludyho vypísala súťaž na napísanie diela, v ktorom by bolo všetko, čo možno vybádať ohľadne náboženstva starých Maďarov. V týchto rokoch vyšli významné zbierky Jána Erdélyiho, zväzky Ľudových piesní a povestí. Do tohto obdobia príprav spadá aj začiatok jeho vlastného terénneho etnografického zberu a zároveň organizácia početného zberateľského tábora. Na tento rukopisný zber rozprávok, povestí, ľudových zvykov a ľudových vier, presahujúci vyše tristo položiek, sa vo svojom mytologickom diele často odvolával. Texty použité v Maďarskej mytológii si Ipolyi zapísal v rokoch 1846 až 1853, ale v zbere pokračoval ešte ďalších päť rokov, takže zbierka obsahuje celkovo vyše tisíca textov. V roku 1852 mu vyšla prvá štúdia s historickou tematikou pod názvom Príspevky k dejinám žitavského mieru. V tom čase publikoval aj svoje prvé cirkevno-historické spisy, napríklad Náčrty o domácich cirkevnoarcheologických pamiatkach – Maďarský kostol svätého Jána u františkánov v Bratislave a o katakombách existujúcich v našej krajine, ako aj dielo o svätom Vojtechovi spomedzi apoštolov Maďarov na stránkach časopisu Religio. Maďarská mytológia vyšla v roku 1854.

Rozprával okrem iného o starých maďarských ľudových knihách, o bratislavskej kapitule a jej knižnici zo 14. storočia, o zvyškoch mystérií v našej krajine, ako aj o veci maďarskej ľudovej rozprávky, keď v októbrovom čísle časopisu Nové maďarské múzeum z roku 1858 recenzoval zbierku rozprávok Juraja Gaála. V tom istom roku, 1858, mu na zasadnutí Akadémie 15. decembra bola udelená cena pomenovaná po jej zakladateľovi, Štefanovi Marczibányim, podžupanovi Čanádskej stolice, a zároveň bol zvolený za korešpondujúceho člena. Nezaujímala ho však len historická filológia a folklór. Neúnavne chodil po obciach svojho užšieho domova, potom aj po čoraz vzdialenejších krajoch s cieľom opísať a zachytiť všetky zistiteľné pamiatky. Jasne formuloval cieľ takejto práce vo svojej štúdii Príspevky k miestopisu a zemepisu Uhorska v 13. storočí, ktorá vznikla po jeho pamiatkovej objaviteľskej ceste na Žitný ostrov v roku 1857. Začiatkom roku 1860 jegerský arcibiskup Belo Bartakovics vo vlastnoručne písanom liste ponúkol Ipolyimu faru v Torokszentmiklóse. Keďže tam pôsobil aj ako kaplán, arcibiskup si myslel, že Ipolyi potom bude môcť venovať viac času svojej vedeckej práci, a okrem toho mu do budúcnosti zamýšľal aj jegerskú kanonikátu. Napriek tomu najvýznamnejšou zmenou v Ipolyiho živote bolo, že kým v tieni cisárskeho mesta, v slovenskej dedine pri rieke Morave a medzi svojimi priateľmi z vysokých kruhov počul sotva maďarské slovo, vo svojom novom úrade a na novom pôsobisku mohol byť svedkom nápadného prebúdzania maďarského národného cítenia. Prišiel do dediny na dolnom Uhorsku, kde ho privítali okázalým vlasteneckým privítacím prejavom, a nemohol sa vyhnúť zapojeniu sa do spoločenského a politického života mesta: okamžite ho zvolili za predsedu vtedy sa formujúceho čitateľského a spoločenského spolku.

Pokračoval vo svojich domácich pamiatkových objaviteľských cestách. Prešiel hornouhorskú Trenčiansku, Liptovskú, Zvolenskú a Oravskú stolicu, na Zadunajsku zase obce Vašskej, Zalaegerskej a Šomoďskej stolice. Mimoriadnou dôkladnosťou preskúmal Spiš, ktorý je taký bohatý na staré pamiatky. Tieto cesty poskytli základ pre neskorší rad jeho rozsiahlych štúdií, v ktorých vymenoval pamiatky stredovekého Uhorska, opísal ich históriu a zaznamenal ich vtedajší stav. Na túto tému pripravil aj svoju akadémiu vstupnú prednášku v roku 1860 pod názvom Deákmonostorská románska bazilika z 13. storočia, z ktorej zaznieva nárok na založenie domácej archeológie. Na konci svojej vstupnej prednášky prvýkrát upozornil na historicko-kultúrny význam cirkevných pokladov, okrem iného na hermitu svätého Ladislava.

V nasledujúcich rokoch pravidelne vystupoval každoročne s jednou prednáškou na slávnostných zhromaždeniach Maďarskej akadémie vied, napríklad v decembri 1861 na XX. zasadnutí Akadémie predniesol prednášku s názvom Stredoveká pamiatková architektúra v Uhorsku. V roku 1862 hovoril o stredovekých maďarských zlatníckych dielach, podnázov jeho prednášky bol Bystry svätých maďarských kráľov a naše relikviáre. Výstižne napísal – a to je veľmi príznačné pre jeho celostný pohľad na kultúru – že každá, čo i len malá časť každej pamiatky nesie charakteristické črty štýlu danej doby (alebo obdobia), a preto sú všetky rovnako dôležité. V roku 1863 na slávnostnom zasadnutí Akadémie vystúpil s prednáškou Pamiatky stredovekého sochárstva v Uhorsku. Na akadémii v roku 1864 predniesol ďalšiu vedeckú rozpravu z dejín umenia: Z pamiatok stredovekého maďarského maliarstva. Štúdia v súvislosti s opísaním nástennej maľby zo 14. storočia objavenej v katedrále v Spišskej Kapitule podáva prehľad dejín nášho stredovekého maliarstva.

V roku 1862 sa uskutočnila jeho cesta do Konštantínopolu, ktorú podnikol za účelom vypátrania tam zavlečených corvín, spolu s Františkom Kubinyim a Imrichom Henszlmannom. Vtedajšom Turecku to nebola vôbec ľahká úloha. Pri druhej návšteve ich v knižničnej sále Köşk uprostred prestretého stola čakala veľká kopa kódexov. Ako Ipolyi vo svojich spomienkach opísal: Najväčšiu časť tvorili vzácne staré latinské, grécke a dokonca cyrilské pergamenové rukopisné kódexy zo 14. a 15. storočia. Z nich najmä deväť kusov vykazovalo znaky kódexov kráľa Mateja […] červená zamatová väzba, na jej sponách a na maľbách obrázkov erby uhorskej ríše a Huňadyovcov. Dokonca jeden obraz ukazoval rozoznateľne postavu kráľa Mateja. Radosť bola veľká a správy prijali s uspokojením aj na Akadémii. Na sľuboch ani vtedy nechýbalo, ale neurobili sa žiadne zbierky peňazí ani iné oficiálne kroky na záchranu či získanie týchto vzácnych kultúrnohistorických pamiatok. Dlhé roky plesniveli vo vlhkých a zapáchajúcich miestnostiach Kubbe-alti, až nakoniec po rusko-tureckej vojne sultán daroval tieto vzácne knihy Uhorsku.

Od roku 1863 bol dejiskom Ipolyiho pôsobenia vyše pol desaťročia Jáger. Ako jegerský diecézny kanonik sa musel zúčastňovať aj na riadení hospodárskeho života rozsiahleho a bohatého kapitulného majetku. Ako najmladšiemu kanonikovi mu zverili najrôznejšie finančné a administratívne úlohy. Hoci mu ťažká a únavná úradná práca zaberala veľa času, neskôr, počas svojho biskupstva, predsa len využil svoju znalosť hospodárskych a finančných záležitostí. Jeden z jeho životopiscov poznamenal, že vedenie financií viedol s výrazným úspechom, zaviedol moderné účtovníctvo, keď reorganizoval úrad. Vedeckú činnosť neprerušil ani počas jegerských rokov.

Vysoký cirkevný úrad prinášal množstvo ciest a on vždy využíval tieto príležitosti na zber údajov a potom pravidelne písal svoje správy. Precestoval Hevešskú a Solnockú stolicu, z čoho vzniklo jeho dielo Náčrt pravokých nálezov a stredovekých pamiatok jedného domáceho kraja. Spomedzi týchto prác vyniká Opis kláštora Kunov v Bélháromkúti, inak Apátfalva, a jeho kostola z 13. storočia. Táto miestna historická monografia ilustrovaná množstvom pekných rytín dokazuje autorov široký záujem a veľkú pracovitosť, pretože obsahuje všetky dôležité údaje od opisu prírodného prostredia cez cirkevnú architektúru až po zverejnenie listinného materiálu kláštora.

V roku 1869 ho jeho cirkevný nadriadený, prímas krajiny, vymenoval za riaditeľa ústredného kňazského seminára. Keď sa Ipolyi dostal do Pešti, ako rektor seminára okamžite zaviedol niekoľko noviniek. Napríklad povinným urobil vyučovanie cirkevnej archeológie a dejín umenia, svoju zbierku umenia – obrazy a iné starožitnosti – umiestnil na chodbách kňazského seminára, aby si ju mohol každý prezrieť a aby slúžila na stále povzbudenie. Inicioval aj rozšírenie centrálnej budovy, pretože stará budova sa už ukázala ako malá potom, čo Ipolyi okrem maďarských kňazských adeptov poskytol miesto aj rusínskym, rumunským a haličským gréckokatolíckym adeptom prichádzajúcim zo vzdialených častí monarchie. Za koncepciami a novinkami aktívneho veľkňaza možno badať obrysy výchovnej metódy podporujúcej pokojné konfesionálne a národnostné spolunažívanie. Spolok svätého Štefana bol založený v štyridsiatych rokoch minulého storočia. Ipolyi, ktorý sa dostal do Pešti, sa stal výkonným podpredsedom spolku a veľmi aktívne sa zapojil do práce. Ako píše jeden z jeho hodnotiteľov, zo Spolku na vydávanie dobrých a lacných kníh – na čo ho pôvodne plánovali – on vyvinul literárny a vedecký inštitút, ktorý zaujíma dôstojné miesto v národnom živote a ktorý aj finančne postavil na nohy. Zobral si pôžičku, z ktorej vydával učebnice, pričom jeho cieľom bolo na jednej strane, aby sa pre všetky národnosti žijúce v krajine vytvorili učebnice v náboženskom duchu, a na druhej strane, aby z príjmu z týchto učebníc zostali peniaze aj na vedecké publikácie.

Jedným z dôležitých výsledkov jeho predvídavého programu organizácie vedy bolo vydávanie historických prameňov. Samozrejme, prednosť mali cirkevno-historické pramene, ale kto by poprel, že v stredoveku sa tieto z veľkej časti zhodovali s prichádzajúcimi do úvahy historickými prameňmi. Inicioval edičnú radu Corpus Scriptorum Ecclesiae Hungaricorum (Zbierka starých maďarských cirkevných spisovateľov), v prvom zväzku ktorej sám uverejnil príbeh obrátenia Michala Veresmartiho, maďarského spisovateľa 17. storočia a bratislavského kanonika, a časť jeho spisov. Bol pravým historikom, ktorý sa nielen zúčastnil na založení Maďarskej historickej spoločnosti (1867), ale bol dlhý čas jej podpredsedom, neskôr predsedom. Redigoval edičnú radu prameňov s názvom Hazai okmánytár (Codex diplomaticus patrius). Ipolyi, ktorý postupne publikoval aj svoje vlastné historické štúdie, zohrával vedúcu úlohu v súdobej vedeckom živote, v dôsledku čoho ho Akadémia v roku 1870 zvolila za riadneho člena.

Koncom roku 1871 dostal správu, že sa stane banskobystrickým biskupom – na toto miesto si ho nadriadení pravdepodobne vybrali pre jeho znalosť nemčiny a slovenčiny. Okrem správy diecézy považoval za svoju prvotnú úlohu školstvo, vec moderného vzdelávania mládeže. Namiesto zbytočných výdavkov radšej zakladal školy. Tak okrem iného na podporu vtedy ešte pomerne zriedkavého vzdelávania dievčat zriadil dievčenskú vzdelávaciu školu, kde prebiehalo podľa dnešných predstáv veľmi moderné vzdelávanie, pretože dievčatá sa učili aj remeslo. Pri škole fungovala vyšívacia dielňa, kde chudobné ženy získali prácu vyšívaním rúch. Pre chlapcov zriadil v biskupskom paláci dobre vybavenú stolársku dielňu, kde mladíci ovládali umeleckú stolárčinu, dekoratívne a rezbárske remeslo.

Počas pätnástich rokov strávených v Banskej Bystrici urobil veľa pre svoje biskupské sídlo, no na tieto roky pripadá aj napísanie jeho rozsiahlych historických štúdií. Osobitne dôležité sú kultúrnohistorické eseje, ktoré zazneli ako predsednícke otváracie prejavy na putovných zhromaždeniach Historickej spoločnosti. Tieto štúdie sú dnes považované za klasické, otvárajúce cestu a určujúce smer v jednotlivých vedných odboroch – priemyselné a vojenské dejiny, dejiny umenia a archeológia, či pamiatková starostlivosť. Naozaj, ako to vyjadril jeden z hodnotiteľov jeho životného diela: v každej dôležitej otázke národnej kultúry dal počuť svoj hlas […] bol najčistejším tlmočníkom svedomia domáceho vzdelania!

V roku 1878 napísal svoje podnetné slová: O národe, ktorý nie je schopný doceniť spomienky svojej minulosti, ktorý ich nepozná, nerozumie ich významu, nie je schopný ďalej si užívať ich umenie, možno povedať, že nepozná svoju minulosť, ani svoj pôvod a vývoj. Nemá jeho kontinuitu, nepozná sám seba. Okrem iného preto sa archeologická komisia Akadémie začala zaoberať skúmaním koruny a korunovačných insígnií, pretože zistili, že doteraz uverejnené opisy a vyobrazenia svätoštefanskej koruny nezodpovedajú ani skutočnosti, ani súčasnému stavu umelecko-archeologickej vedy, a preto nechávajú nevyriešených viacero dôležitých otázok.

Skúmanie sa uskutočnilo 9. mája 1880 za prítomnosti rôznych oficiálnych osobností, delegátov snemovne magnátov a poslaneckej snemovne, strážcov koruny, ministrov a prímasa krajiny. Skúmanie vykonané pod stálou ozbrojenou strážou zistilo, že staršie opisy koruny a kresby z nej vyhotovené skutočne nezodpovedajú požiadavkám doby. Kresby zhotovené vtedy, ktoré zdobili zväzok vydaný oveľa neskôr, boli po sto rokov jedinými prameňmi výskumu regálií.

Medzi významné diela jeho posledných tvorivých rokov patrí aj práca, ktorú spoločne pripravil na vydanie s Viliamom Fraknóim a v ktorej – s ohľadom na blížiace sa miléniové roky – predložili návrh na určenie dátumu obsadenia vlasti. V roku 1885 na budapeštianskom zasadnutí Maďarského historického kongresu predniesol svoj posledný predsednícky otvárací prejav s názvom Dejiny a maďarský historický duch. V ňom sa prvýkrát zaoberal otázkami formovania historického vedomia a národného vedomia s vedeckou dôkladnosťou maďarského učenca.

18. februára 1886 bolo vydané kráľovské vymenovanie do významného a vysoko výnosného biskupského sídla vo Veľkom Varadíne. Išlo o jeden z najvýznamnejších cirkevných úradov v krajine. Bohužiaľ po júlovom uvedení do úradu mu zostalo len málo času na to, aby na svojom novom pôsobisku vykonal rovnako hodnotnú prácu ako predtým, pretože rýchla smrť ho 2. decembra toho istého roku vyrvala z radov živých. Jeho pozemské ostatky odpočívajú v krypte katedrály vo Veľkom Varadíne.

(In: Magyar Géniusz, zost. Árpád Rácz, Rubikon – Knihy, Budapešť 2001, s. 118-120)

Pamätná izba Arnolda Ipolyiho